Ešte pred týždňom by som povedala rozhodne a sebavedomo nie, no nikto nie je rovnakí ako včera. Vedomosť nás posúva vpred, menia sa nám názory aj pohľady a môj sa zmenil tiež. No bohužiaľ, nič sa nestane hneď a ja sa už niekoľký deň snažím rozlúštiť otázku absolútnej slobody slova pri pohľade na obe strany mince.
Úprimne, nedarí sa mi. Vždy sa točím okolo toho istého problému – chcem, aby ľudia k sebe pristupovali s úctou, a zároveň, aby mohli slobodne vyjadriť svoj postoj, názor, mohli byt úprimní, mohli nepodať ruku verejne dôležitej osobe. A možno si poviete: „Veď je to prirodzené, jednoducho bude povolená absolútna sloboda, ale každého budú držať vnútorne etické zásady.” Aj ja som si to hovorila, no toto je utopická predstava. Podľa môjho názoru ľudia takto rozmýšľajúci sú na zemi v menšine a tak pre ostatných musia byť určené a spísané pravidlá.
Sme rozdielne osobnosti, ale aj tak všetci žijeme na jednej planéte. Tak ako v partnerstve sa musia partneri naučiť spolužiť, tak to platí aj pre spoločnosť. No vieme naozaj spolu žiť? Vieme sa chápať? Podľa mňa chýba spoločnosti empatia, pretože vtedy by sme vôbec nemuseli riešiť otázku absolútnej slobody slova.
Takže, absolútna sloboda slova – áno alebo nie? Ešte stále som nenašla správnu  odpoveď.

V posledných rokoch sa vo verejnom priestore roztrhlo vrece s tzv. absolútnou slobodou slova. Na prvý pohľad sa to javí ako veľmi pekná idea. Každý si môže hovoriť, čo chce a ako chce. Môže použiť všetky možné prostriedky na uplatnenie slobody slova. Môžeme slobodne bez akýchkoľvek pravidiel vyjadriť to, čo si reálne myslíme a nie „umelo“ sa schovávať za pojmy. Čo už sa na tejto idei môže pokaziť? Problém však je, že táto na prvý pohľad nevinná a neškodná idea absolútnej slobody slova má niekoľko dier a v konečnej miere samotný koncept slobody slova, ale aj iných práv a slobôd devalvuje a narušuje. A dá sa na toto argumentovať niekoľkými príkladmi opakovane sa objavujúcimi vo verejnom priestore a ľahko ilustrujúcimi negatíva tejto idey. Keď máme vysokopostaveného politika, ktorý bez ohľadu na motív útočí na svojho politického oponenta tým, že o ňom vedome klame, zavádza, očierňuje ho, prekrúca o jeho politike či presvedčení niektoré fakty, je to v súlade so slobodou slova? Vzhľadom na to, že tento oponent sa kvôli týmto tvrdeniam stáva živý terč, na ktorého potom padajú vyhrážky a väčšie očierňovanie, ktoré sa môže zvrhnúť na verbálne a fyzické napadnutie a daný oponent sa potom musí v záujme svojej bezpečnosti obmedziť, o slobode slova sa v tomto prípade nedá hovoriť, keďže politik svojou útočnou rétorikou môže skomplikovať svojmu oponentovi uplatňovanie jeho práv a slobôd. Oveľa extrémnejší príklad sú aj samotné vyhrážky násilím alebo smrťou inej osobe. Pokiaľ verejne a nahlas poviem či napíšem do diskusie o niekom, že si želám jeho smrť, aby odvisol na šibenici alebo aby niekde hnil, už zďaleka sa nedá hovoriť o slobode slova. Naopak, vysielam otvorene signál, aby mu boli úplne znemožnené jeho práva a slobody a popieram jeho právo na existenciu len pre to, že má nejaké presvedčenie. V tejto súvislosti sa dá hovoriť aj všeobecne o podnecovaní násilia voči jednotlivcovi, prípadne celým skupinám či už pre ich rasu, vieru, etnický pôvod, vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu či jeho politické presvedčenie. Dá sa hovoriť aj o priamych sympatiách smerom k teroristickým či iným vojenským útokom, ktoré si vyžiadali veľa zranených či mŕtvych. Nemôže byť sloboda slova argumentom na výzvy na odopieranie slobôd, práv či dokonca života iným ľuďom. Sloboda slova je o tom, aby každý človek bez ohľadu na akúkoľvek charakteristiku mal právo na svoj vlastný názor a aby mal možnosť ho vyjadriť. A pre mňa osobne je veľmi dôležité, aby táto sloboda ostala zachovaná, keďže to môže podnietiť diskusiu, môže posunúť našu spoločnosť smerom vpred a vytvára bezpečné a podporné prostredie pre všetkých, ktorí sa chcú bezpečne a slobodne vyjadriť. Lenže aj táto sloboda slova musí mať svoje hranice. Nemôže sa zneužiť na šírenie konšpiračných teórií, na šírenie poplašných správ či zdravotníckych budov. Nemôže sa jej uplatňovanie zvrhnúť na niečo, čo môže mať pri jej bližšom preskúmaní aj trestnoprávnu dohru, pokiaľ ide o vyzývanie k násiliu, podporu vojnového či iného zabíjania či vyhrážanie sa. A je do istej miery ironické, že najviac o absolútnej slobode slova rozprávajú práve ľudia, ktorí ju práve zneužívajú niektorým z vyšším uvedeným spôsobom a akákoľvek vecná a konštruktívna kritika proti ich názorom sa okamžite zamieňa za cenzúru a hovoria o tom, aby sa ich kritici/cenzori radšej schovali do kúta. V konečnom prípade to však aj tak závisí od samotných ľudí, ako tieto limity slobody slova budú vyzerať, či sa nájde vôľa na tieto limity a či sa nájde aj vôľa na ich dodržiavanie a vyvodenie zodpovednosti v prípade ich prekročenia. Vzhľadom na to, že žijeme v pluralitnom svete, sa ukazuje vyriešenie tohto problému ako ťažký oriešok. Ale bez rozumného a základného konsenzu naprieč spoločnosťou to inak nepôjde.