Poznáme Vás ako informatika, programátora, vysokoškolského učiteľa či milovníka filmov. Ako sa ale vidíte vy sám?

Ako všetko, čo ste vymenovali. Kedysi som mal z tejto “nesústredenosti” trochu rozpaky, ale postupom času som zistil, že tie kvalifikácie sa navzájom dopĺňajú, ovplyvňujú a prelínajú. Vedomosti a skúsenosti z jednej oblasti využívam aj v ostatných, Samozrejme, ochudobňujem každú špecializáciu tým, že sa jej venujem iba čiastočne, ale zároveň do nej vnášam iné uhly pohľadu. A mám zábavnejší život.

Ako ste sa dostali k práci programátora?

Doviedli ma k nej historické okolnosti. Dospieval som počas husákovskej normalizácie. Zachytila nás na strednej škole a my sme si intenzívne uvedomovali likvidáciu tvorivej slobody, čistky v generácii našich rodičov a miznutie zaujímavých diel vo všetkých oblastiach. Keď prišlo na rozhodovanie sa o vysokej škole, humanitné odbory boli príliš postihnuté stratou slobody. Keďže mi matematika a fyzika nerobili problémy, vybral som si informatiku. Lákala ma budúcnosť v čistej, logickej, politikou nedotknutej profesii. Navyše programovanie bolo v tej dobe vnímané tak trochu ako mágia a programátori opradení povesťou nonkonformnosti. Viacerí zaujímaví ľudia – spisovatelia, či filozofi, – sa do tejto profesie ukryli pred úpadkom doby.

Čomu ste sa ako programátor venovali?

Takmer ihneď po skončení školy som sa dostal k vyvíjaniu aplikácií umelej inteligencie, najmä v oblasti medicínskej diagnostiky. To ma naozaj bavilo a napĺňalo to aj moju potrebu inovatívnosti a fantázie. Umelej inteligencii som sa venoval skoro desaťročie. Náš tým dosiahol aj medzinárodne slušné výsledky a získal som titul PhD., aj keď sa to vtedy tak nevolalo. Lenže normalizácia sa skončila, otvorili sa hranice a mne bolo jasné, že svetový výskum ide rýchlejším tempom, ako u nás doma. Prihlásil som sa na konkurz do medzinárodného inštitútu na projekt multidisciplinárneho modelu ostrova Maurícius. Projekt bol síce iba na tri roky, avšak v súkolí medzinárodných projektov som pracoval ako informatik ešte ďalších dvanásť rokov.

Čo vás motivovalo, aby ste opustili svoju zabehnutú prácu a začali v úplne inom smere ako vysokoškolský učiteľ?

Celé deväťdesiate roky som pracoval v pokojnom prostredí medzinárodného inštitútu. Mali sme k dispozícii rýchly internet, ktorý ma od začiatku fascinoval svojimi možnosťami. Z roka na rok sa mi zdalo stále viac, že to nie je iba nové komunikačné médium, ale sme účastníci zmeny sociálnej paradigmy – prví imigranti informačnej spoločnosti. Popri práci informatika som sa zamýšľal nad spoločenskými, ale aj sociálnymi a v konečnom dôsledku aj filozofickými dôsledkami zmien, ktoré internet prinášal. Začal som o tejto téme písať a zatúžil som to aj učiť študentov. Jeden deň v týždni som cestoval na Slovensko a učil na Filmovej fakulte VŠMU Filozofiu internetu: predmet, ktorý som si vymyslel. A keďže ma učenie bavilo, nakoniec som sa vrátil domov a zmenil svoju profesiu programátora za vysokoškolského učiteľa. Informatike som sa ale nevzdialil. Väčšinu mojich predmetov na matfyze (FMFI UK), kde pôsobím, tvoria praktické informatické predmety, do ktorých sa snažím vnášať aj svoje skúsenosti z praxe.

Čo vás viedlo k učeniu netradičného predmetu ako je filozofia internetu?

Filozofiu internetu učím od roku 1999. Spočiatku iba ako koníček a dnes ju vnímam ako mierne exotickú ozdobu svojho informatického portfólia. V pozadí môjho záujmu je presvedčenie, že zažívame nesmierne zaujímavé časy – zásadnú zmenu globálnej spoločnosti. Ešte nikdy v histórii sa žiadna zmena neodohrala tak rýchlo a súčasne na celej planéte. Sme aktérmi (a svedkami) zrodu globálnej informačnej spoločnosti. Nevieme, čo to bude pre ľudstvo znamenať, nemáme žiaden plán a nedokážeme domyslieť zmenu takéhoto rozsahu a hĺbky. Treba si uvedomiť, že informačnú spoločnosť budujeme od staroveku. Knižnica v Alexandrii bola jedným z míľnikov na tejto ceste. Nemali sme ale k dispozícii médium, ktoré by sprostredkovalo distribúciu informácií dostatočne rýchlo a obsažne. To nám poskytli až počítače a internet. A ľudstvo sa ponúknutej možnosti chopilo až s narkotickou energiou.

Premýšľanie a prednášanie na tému internetu ma núti priebežne sledovať, kam sa vývoj uberá a pokúšať sa o reflexiu tohto vývoja. Počas dvadsiatich rokov som tento predmet učil na rôznych vysokých školách: informatikov, umelcov aj humanitne orientovaných študentov na BISLA. Táto rozmanitosť ovplyvňovala moje úvahy smerom k rôznym aspektom tejto zmeny.

A kreatívne písanie?

Učenie kreatívneho písania má inú genézu. Keď už som začal učiť, postupne som objavoval, ako jednostranne je vysokoškolská výuka u nás orientovaná. Chýbajú prieniky do iných odborov, ale aj všeobecne využiteľné znalosti. Medzi ne patrí schopnosť vedieť sa nielen odborne, ale aj kultivovane vyjadrovať. A tiež schopnosť napísať esej či prednášku, čo sa od vzdelancov očakáva. Uvedomoval som si, že ťažko môžeme študentom vyčítať slabú štylistickú úroveň ich záverečných prác, keď okrem strednej školy nemajú prípravu tvorivého písania a vystupovania. Tak som si pripravil seminár tvorivého písania: nie pre umelcov, ale pre budúcich profesionálov. Nepokrýva samozrejme celú populáciu študentov, ale ako výberový seminár umožňuje asi desiatim študentom ročne vyskúšať si tvorivé písanie, jeho formálne zákutia a pasce. Väčšinou ich to dokonca aj baví.

Uprednostňujete čítanie kníh alebo pozeranie filmov?

Povolanie vysokoškolského učiteľa si vyžaduje čítať mnoho odborných textov, ktoré aspoň mne konzumujú príliš veľa energie. Takže na knihy pre radosť mi väčšinou ostáva povestných päť minút pred zaspaním a dovolenky.

Filmy milujem celý život; pozerám ich mnoho a aj o nich píšem. Vyhovuje mi unikátny, nedeliteľný zážitok dvojhodinového sedenie v tme. Filmov konzumujem každoročne stovky a ešte stále sa mi to nezunovalo.

V čom je váš vzťah k filmu špeciálny?

V sedemdesiatych rokoch prišlo k obrovským čistkám medzi knihami, ktoré normalizační cenzori vyhodnotili ako závadné. Zároveň vychádzalo málo novej zaujímavej literatúry. S filmami to bolo iné. Vo filmových kluboch bolo možné vidieť takmer celú históriu kinematografie. Existovala šedá zóna, v ktorej sa dalo vidieť aj filmy, ktoré sa sem inak nedostali. A navyše tu bola viedenská televízia, kde stačilo pár rokov počkať, a dali sa vidieť aj umelecké „novinky“. Angažoval som sa v tých rokoch vo filmových kluboch a občas písal k filmom úvody. Po páde režimu som sa dostal k publikovaniu v časopisoch Kultúrny život či Domino Fórum. A neskôr prišlo intenzívne publikovanie v internetových časopisoch inzine, station a inland. A v posledných rokoch sme s Jurajom Malíčkom vydali knihu našich najobľúbenejších filmov Naše filmové storočie.

K akému filmu by ste prirovnali súčasnú situáciu vo svete?

Súčasná situácia pochopiteľne najviac evokuje rôzne typy dystopií, čo je obľúbená téma umenia posledných sto rokov. Mne sa najviac vynára v pamäti film Potomkovia ľudí, ale napríklad aj film Svetová vojna Z. Z pohľadu internetu sa mi ale zdá, že pre budúci vývoj sveta bude mať väčší vplyv ako samotná pandémia rozsah nášho sťahovania sa do virtuálneho sveta. Momentálne sme z donútenia minimalizovali aktivity v reálnom svete a ukázalo sa, že v tom digitálnom je už mnoho vecí pripravených, len ich treba začať masovo používať. A to sa práve deje.

Je možné, aby bol život po pandémii taký ako predtým, alebo sa už všetko zmení navždy?

Vidím ako veľmi nepravdepodobné, že by sme sa vrátili k rovnakému spôsobu života, ako predtým. Ani už nedáva zmysel, aby sme sa masovo presúvali po celej planéte kvôli veciam, ktoré sme schopní rýchlejšie, praktickejšie, lacnejšie a nakoniec aj kvalitnejšie vyriešiť cez digitálne siete. Mnohé sme začali odbúravať už pred krízou: vybavovanie na úradoch, pracovné porady, skypovanie, googlenie, klebetenie, šírenie memečiek a nakoniec aj randenie. Súčasná kríza nesmierne posilní tieto zmeny. Zvykneme si na efektivitu práce, sociálnych komunikácií, organizáciu života a to už nevrátime späť.

Reálny kontakt, dúfam, nezanikne, ale stane sa vzácnejším a zriedkavejším. Neprestaneme sa stretávať, chodiť do práce, cestovať na dovolenku či za príbuznými, ale myslím si, že to budeme robiť menej. Osobný styk zdražie: finančne aj zdravotne. V mnohých ohľadoch prestane byť prvou možnosťou. Bude sa to týkať asi aj návštevy kín.

Vydali ste dve pútavé knihy s názvom Tichí spoločníci a v spolupráci s Jurajom Malíčkom knihu Naše filmové storočie. Čo vás viedlo k napísaniu kníh práve s takýmito originálnymi témami? Plánujete vydanie ďalšej?

Kniha Tichí spoločníci  vznikla ako pokus o evolučnú mystifikáciu. Vychádzal som z faktov o reálnych počítačových vírusoch, o ktorých čitatelia vedeli. To vzbudzovalo dojem takmer dokumentárneho diela. Lenže potom som opatrne uberal z reality. Vírusom som umožnil prežiť vlastnú evolúciu, vyvíjať sa, spolupracovať s nami, bojovať s nami a nakoniec uzavrieť istý typ koexistencie. Páčilo sa mi balansovanie na okraji reality.

Naše filmové storočie má inú genézu. Niekedy v čase môjho návratu na Slovensko sme vymysleli s kamarátom a estetikom pop-kultúry Jurajom Malíčkom, že budeme písať eseje na naše najobľúbenejšie filmy. Pôvodná predstava bola, že si každú nedeľu o polnoci navzájom pošleme eseje o jeho alebo mojom najobľúbenejšom filme. Aby sme sa neovplyvňovali, o vybraných filmoch sme sa dopredu nebavili. Robili sme to s prestávkami mnoho rokov. Keďže Juraj je o generáciu mladší a popkultúrnejší ako môj klubmi odchovaný vkus, hodnotenie filmov iskrilo na oboch stranách. Rôznosťou našich názorov sme sa snažili povzbudiť názorovú toleranciu a pozývať čitateľov, aby si tvorili vlastný názor a stáli si za ním. Keď sme mali napísaných sto filmov, vydali sme eseje ako knihu. A keď sa kniha po pár rokoch vypredala a my sme dopísali ďalšie eseje, vydali sme druhé rozšírené vydanie. Ďalšie už asi nebude.

Na BISLA ste učili predmet Internetová spoločnosť, kde ste so študentami preberali históriu, súčasnosť ale aj budúcnosť internetu. Dá sa budúcnosť internetu predpovedať? 

Nedá. Dajú sa vystopovať aktuálne trendy, ale nič viac. Vývoj internetu je komplexný, mnohosmerný a rozsiahly (podieľa sa na ňom svojimi aktivitami polovica ľudstva). Je nesmierne rýchly, okamžite reaguje na každú zmenu ďalšou zmenou a všetko sa deje zároveň na celej planéte. Nezmyselnosť predvídania by sa dala ukázať aj na mojich prednáškach. Každý rok sú trochu iné. A po piatich rokoch je zmena už veľká.

Ako sa vám učí na BISLA? V čom je podľa vás táto škola iná?

Na BISLA sa učí skvele. Už som tu učil pred pár rokmi, potom som mal prestávku a teraz učím znovu. Celkový koncept výuky je aktívny, vedie ku kritickému mysleniu, dbá na všeobecný rozhľad viac, ako iné školy. Učím tu veľmi rád; je to iná, osobnejšia skúsenosť, ako učiť podstatne väčšie skupiny informatikov.

Žijeme v dobe, kedy ľudia prestávajú pomaly rozlišovať, čo je reálne a čo je len virtuálne. Do akej miery môže toto ešte viac umocniť súčasná pandémia?

Nemyslím si, že súčasná nútená izolácia zmení vnímanie reálneho a virtuálneho. Ale určite zmení náš vzťah k reálnemu. Staneme sa opatrnejšími, rezervovanejšími a v mnohom si už virtuálne rituály ponecháme.

Aké sú vaše plány do budúcna? Čomu by ste sa chceli venovať?

Tomu, čo doteraz. Učeniu informatiky, premýšľaniu o internete, pozeraniu filmov. A veľmi dúfam, že zanedlho aj chodeniu do kina a do kaviarní.